O Petrovi Kováčikovi

Kto je Peter Kováčik?

V živote každého z nás sú momenty, na ktoré sa nezabúda a ktoré často zásadne ovplyvnia jeho ďalšie smerovanie. Práve také zažil štvornásobný majster Slovenska v bodybuildingu Peter Kováčik (33) v roku 1992 ako divák počas kulturistických majstrovstiev Európy v Ostrave. Doslova ho vtedy ohromilo triumfálne vystúpenie Štefana Orosza vo váhe do 70 kg. Privilegovanosť tej chvíle spôsobila, že v tom čase sotva 18-ročný mladík si pevne zaumienil, že i on raz na vlastnej koži okúsi atmosféru európskeho šampionátu z pozície pretekára. Pravda, vyžiadalo si to jednu dekádu usilovného tréningu, v roku 2002 si však Peter svoj sen splnil. Jeho premiéra na najvyššej kontinentálnej súťaži sa v bieloruskej metropole Minsku skončila 10. priečkou v kategórii do 65 kg. A Peter snil ďalej, tentoraz však už o medaile.. Blízko jej bol hneď ďalší rok na ME v Sankt Petersburgu, kde v "šesťdesiatpäťke" obsadil štvrté miesto, v roku 2005 v rumunskom Brašove bol piaty. Aj cenného kovu z európskych zápolení sa však nakoniec dočkal. Dosiahol naň v roku 2006, keď v bratislavskej Sibamac Aréne NTC vybojoval striebro v klasickej kulturistike do 170 cm!

Začiatky

Peter Kováčik je rodený Brezňan, tam chodil do školy, osvojil si profesiu zvárača a pred 18 rokmi začal posilňovať. Pôvodne však pokukoval po celkom inom športe. Chcel boxovať... "Otec s tým súhlasil, ale len pod podmienkou, že najprv zosilniem," spomína. "A keďže som bol v tom čase, ako sa vraví, len kosť a koža, ani som nebol veľmi proti." Základnú inštruktáž ohľadne cvikov poskytol Peťovi otec a najmä zbierka časopisov Tréner a cvičiteľ, ktoré hlava rodiny Kováčikovcov po celé roky starostlivo odkladala. Nečudo, že vášeň pre periodiká so zameraním na kulturistiku podedil po otcovi aj syn. V nasledujúcich rokoch Peťo priam hltal všetko, čo o bodybuildingu vyšlo. Čítal mesačníky Kulturistika, FIT-plus a neskôr Muscel&Fitness, ktorému zostal verný dodnes. Tok informácií však v jeho prípade neprúdil len jedným smerom. Po tom, čo dosiahol súťažné úspechy a doma v Brezne sa stal rešpektovaným športovcom, podelil sa aj sám o svoje tréningové a výživové typy na stránkach miestnych novín. Ale nepredbiehajme... Petrovo oboznamovanie so železom sa odohralo v suteréne činžiaka, kde si v pivničných priestoroch zriadil skromnú posilovňu. V jej základnej výbave figurovali hrazda, bradlá a pár otcových jednoručiek. K nim čoskoro pribudol vzácny nález, ktorý Peter učinil na miestnom šrotovisku: "Našiel som tam zhruba 50-kilovú činku s napevno privarenými kotúčmi. No keďže spočiatku vážila temer toľko čo ja, mal som pre ňu len veľmi obmedzené využitie. Robil som s ňou teda aspoň mŕtve ťahy a neskôr aj drepy. Pri ďalších slovách sa mu na tvári vylúdi široký úsmev: "Zakrátko si ma kulturistika získala natoľko, že na box som už ani nepomyslel!" V pivničných priestoroch zostal nasledujúce štyri roky a za ten čas sa vybavenie jeho činkárne značne rozšírilo. Niečo priniesli kamaráti, no väčšinu tréningového náčinia si ako šikovný zvárač zhotovil svojpomocne. Malá pivničná miestnosť pri poštových schránkach vo vchode jedného z panelákov na ulici ČSA v Brezne sa tak časom zmenila na plne funkčnú posilovňu. A hoci v roku 1994 vstúpil Peťo do súťažného oddielu Victory Lopej (neskôr ŽP Šport Podbrezová), i dnes si v nej - najmä v časovej tiesni - rád zatrénuje.

Súťažné resumé

Svoj súťažný debut absolvoval Peter Kováčik v roku 1995 na oblastných majstrovstvách juniorov v Liptovskom Mikuláši, kde skončil druhý vo váhe do 65 kg. Postúpil tak na celonárodný šampionát do 21 rokov, ktorý sa konal v Zlatých Moravciach a bolo z toho šieste miesto. Zo súťaže mu najviac utkveli v pamäti dve veci: pozitívny šok, ktorý mu v rozcvičovni spôsobil pohľad na víťaza najťažšej kategórie Paľa Ferenca ("Bol skrátka úžasný! Len tam tak stál, pumpoval svaly a každým pohybom bol väčší a väčší.") a predsúťažná úprava pokožky. Keďže v tom čase ešte nebolo bežne dostať súťažné farby, pretekári na seba často nanášali zmes viacerých odtieňov farieb na vlasy. Výsledky potom neraz prekvapili aj ich samotných a na pódiách nebola núdza o načervenavé či fľakaté zjavy, prípadne o kombinácie oboch. A čo bolo ešte horšie, lesklý náter šiel neraz pomerne ťažko dolu... S prechodom do seniorských kategórií si dal Peter od súťaženia dva roky pauzu, aby zapracoval na svalových objemoch. Na kulturistické pódiá sa vrátil v roku 1997 piatym miestom na národnom šampionáte, aby o dva roky neskôr v Banskej Bystrici dosiahol na prvý zo svojich štyroch titulov majstra Slovenska (zakaždým vo váhe do 65 kg.). Zvyšné tri vybojoval v rokoch 2002 v Košiciach a 2003 a 2005 v Dubnici nad Váhom. Reprezentačné plavky obliekal Peter Kováčik celkom štyrikrát, vždy na majstrovstvách Európy. To ako sa na nich umiestnil u poznáte.

O nohách

Dá sa povedať, že Peter mal vždy šťastie na ľudí ochotných pomôcť, poradiť či prezradiť niečo z tajov kulturistického know-how. V súťažných začiatkoch nad ním držal ochrannú ruku skúsený kulturista Branislav Katreniak. "Braňo mi pomáhal najmä s predsúťažnou prípravou. Vysvetlil mi, ako mám cyklovať sacharidy, poradil z čoho získavať kvalitné bielkoviny, "vyzdvihuje Peťo prínos oddielového kolegu z vtedajšieho Victory Lopej. Väčšina súťažných kulturistov sa v nejakom období svojej športovej dráhy musí vysporiadať so zaostávajúcou svalovou partiou. Peter nebol výnimkou. Od začiatku ho trápili zaostávajúce stehná. Kľúč k objemom dolných končatín mu poskytla až spolupráca s Ľubošom Čapkom a majsterkou sveta v kulturistike Jankou Purdjakovou, ktorá sa začala v roku 1997. Recept známeho kulturistického dua z Popradu bol až žalostne jednoduchý - drepy. Nasledujúce dva roky strávil Peter v drepovacom stojane. A hoci sám o sebe tvrdí, že nie je silový typ a váhy na činke ho príliš nezaujímajú, po nejakom čase už zvládal 20 drepov so 150 kg! Ak uvážime, že Peter vážil maximálne 75 kg, mal paru ako hrom. A drina sa vyplatila! Stehná znateľne podrástli a Peter sa svojim trénerom v roku 1999 odmenil titulom majstra Slovenska. Špecializácia na drepy však mala aj svoju tienistú stránku. Sústavný ťažký tréning si vybral svoju daň v podobe problémov s kolenami, ktoré prestali až keď ubral váhy a nahradil zadné drepy čelným variantom... K stehnám s viaže i úsmevná príhoda z Petrovho debutu na ME v roku 2002 v Minsku. Hoci s hmotou dolných končatín mohol byť v tom čase už spokojný, trápila ho ich separácia. Na izbe bol vtedy s kamarátom Máriom Ondrišom (ten skončil 6. nad 90 kg) a z metropole Bieloruska si - ako inak - zapamätal najmä jeho nohy: "Mário mal neskutočné kvadricepsy - objemné a perfektne vysekané. Samozrejme, nonstop mi ich ukazoval," smeje sa Peter pri tej spomienke. "Keďže i ja som chcel mať také, tak sa mi o nich aj snívalo.." Mimochodom, v tom čase už patril do užšieho reprezentačného kádra v trénersky ho viedol Ing. Ľubomír Hečko, ktorý ho najmä v oblasti suplemetácie posunul výrazne vpred. Od roku 2003 zasa ovplyvňuje Petrov výkonnostný rast spolupráca s reprezentačným trénerom dr. Milanom Čížekom, ktorá vyústila v roku 2006 do strieborného úspechu na ME v Bratislave. Cennými radami v otázkach tréningu a výživy mu najmä v poslednom čase prispel aj bratislavský kulturista Marián Čambál, v ktorom našiel Peter spriaznenú dušu.

Normálny život

Peter Kováčik donedávna pracoval ako zvárač v ŽP Podbrezová. V roku 2005 síce zmenil pôsobisko, vo fachu však zostal i naďalej: vyrába súčiastky strojných zariadení na triedenie a sortovanie pre farmaceutický a potravinársky priemysel. Každých šesť týždňov vezie hotovú zásielku do Nemecka. So svojou prácou je spokojný, baví ho. Po väčšinu roku vedie Peter vcelku bežný život. Po práci si zatrénuje a nájde si čas i na svojho ďalšieho koníčka - fotenie. K tomu, tak ako ku kulturistike, ho priviedol otec. Pokiaľ ide o stvárňovaný objekt, nevyhýba sa žiadnej téme, no najradšej má pred objektívnom ľudový folklór. Zmeny v zabehanom dennom rytme nastávajú až s blížiacou sa súťažou. Dva mesiace pred termínom začína dvojfázový tréning. keď ešte Peťo pracoval v 10 km vzdialených železiarňach, vstával ráno o tretej, pripravil si jedlo na póldňa a od 4.00 do 5.00 absolvoval v pivničnej činkárni ranný trénovať. O hodinu už bol na pracovisku. Dnes to má do zamestnania 5 minút chôdzou, takže oproti minulosti si môže aj trochu prispať...Večer nasleduje ďalšia fáza tréningu. Hoci sa Peter v práci dokáže obracať, kulturistika je finančne náročný šport a ako taká zhltne veľkú časť jeho príjmov. I preto si cení každú pomoc a s vďačnosťou menuje ľudí, ktorí ho podporujú: "Sú to najmä môj manažér Vlado Soták, Ivan Kujan a firma Slovanet, ako reprezentantovi Slovenska mi vychádza v ústrety aj SAKFST. Rád by som poďakoval tiež Milanovi Čížekovi, Ľubovi Hečkovi a Dušanovi Ďubekovi, ktorý ma zásobuje doplnkami výživy. DOSLOV Nie každý má možnosť prežiť si svoj sen. Petrovi Kováčikovi sa to pošťastilo vo chvíli, keď mu na ME 2006 vešali na krk striebornú medailu. S cenným kovom dovtedy veľmi nerátal, veď po semifinále bol piaty. Čomu prisudzuje konečný posun vo výsledkoch nahor o tri miesta? "Zrejme tomu, že ani po sobotňajšej súťaži som sa nenapil," vyhŕkne z neho bez váhania. "Bez tekutín som tak bol celé štyri dni - od stredy večera až do nedele! Pred finále som už nemal žiadne sliny, musel som však ďalej cukrovať. Zjesť posledné vrecko piškót mi trak trvalo celú večnosť a zvládol som to len za pomoci grepu..." Odriekanie sa však vyplatilo. Po ďalších 24 hodinách bez vody bol Peter vo finále zreteľne ostrejší, čo napokon rozhodlo. "Počas medailovej ceremónie som mal najväčšiu radosť z toho, že v Sibamac Aréne NTC bol pri tom aj môj otec," dušuje sa Peťo. "Sám voľakedy kondične posilňoval, nikdy však nesúťažil. V Bratislave sa tak vlastne splnil chlapčenský sen nám obom!

zdroj: www.peterkovacik.info.sk
autor:Boris Bárdoš